https://cs.wikipedia.org/wiki/Rosenhan%C5%AFv_experimentV roku 1973 psychológ David Rosenhan publikoval štúdiu, ktorá sa stala jednou z najznepokojivejších v dejinách psychiatrie.
Osem ľudí bez známych psychiatrických diagnóz sa dobrovoľne nechalo prijať do psychiatrických nemocníc v Spojených štátoch.
Neboli to skutoční pacienti týchto zariadení.
No za ich múrmi to takmer nikto nedokázal rozpoznať.
Rosenhan si položil jednoduchú, no mimoriadne nepríjemnú otázku:
Dokáže psychiatrický systém spoľahlivo rozlíšiť duševne zdravého človeka od človeka trpiaceho psychickou poruchou?
Aby to overil, zhromaždil osem dobrovoľníkov.
Boli medzi nimi ľudia s rozličnými životnými príbehmi a povolaniami: umelec, žena v domácnosti, pediater, doktorand a ďalší.
Mali oklamať personál iba v jedinej veci.
Mali povedať, že počujú hlasy.
Nie agresívne.
Nie dramatické.
Nie zložité.
Iba niekoľko neurčitých slov: „prázdno“, „tlmene“, „úder“.
A nič viac.
Nepredstierali zvláštne správanie.
Nezveličovali svoje príznaky.
Nehrali úlohu „bláznov“.
No len čo ich prijali do nemocnice, prestali predstierať akúkoľvek poruchu.
Správali sa úplne prirodzene.
Boli zdvorilí.
Spolupracovali so zdravotníckym personálom.
Žiadali o prepustenie.
Napriek tomu ich okamžite nepustili.
Pretože od okamihu, keď bol človeku priradený určitý diagnostický štítok, prestal byť vnímaný iba ako človek.
Stal sa „pacientom“.
A mnohé z jeho činov sa začali vysvetľovať prostredníctvom tohto označenia.
Ak si človek robil poznámky, mohlo to byť interpretované ako nutkavé správanie.
Ak kráčal po chodbe, mohlo sa to považovať za prejav vnútorného napätia.
Ak pôsobil pokojne a zdvorilo, aj to mohlo byť vysvetlené samotnou diagnózou.
Bežné ľudské prejavy sa menili na symptómy.
Skutočnosť sa začala prispôsobovať nálepke.
Sedem dobrovoľníkov bolo podľa Rosenhanovho opisu označených za ľudí trpiacich schizofréniou.
Jedného označili za človeka s maniodepresívnou poruchou.
Počas svojho pobytu v nemocnici nebol ani jeden z dobrovoľníkov uznaný za duševne zdravého.
No podľa Rosenhanových slov sa našli ľudia, ktorí si všimli niečo podstatné.
Skutoční pacienti.
Niektorí z nich pristupovali k dobrovoľníkom a hovorili:
„Ty nie si ako my. Ty sem nepatríš.“
Tí, ktorých systém považoval za chorých, dokázali rozpoznať niečo, čo niektorí odborníci prehliadli.
Dobrovoľníci strávili v nemocniciach v priemere 19 dní.
Jeden z nich tam zostal až 52 dní.
A každý jeden deň potvrdzoval hlavnú myšlienku výskumu:
Keď je človeku raz priradená nálepka, môže nadobudnúť väčšiu silu než samotná pravda.
Človek sa môže správať úplne normálne.
Môže hovoriť pravdu.
Môže žiadať o prepustenie.
No systém už nevidí iba jeho samotného.
Vidí predovšetkým diagnózu.
Keď Rosenhan publikoval svoju štúdiu s názvom „O zdravom rozume v psychiatrických nemocniciach“, vyvolala obrovský ohlas.
Časť psychiatrickej komunity ju prijala s pobúrením.
Jedna nemocnica ho dokonca vyzvala na skúšku: tvrdila, že ak sa pokúsi poslať k nim nových „pseudopacientov“, bez problémov ich odhalia.
Rosenhan túto výzvu prijal.
Počas nasledujúcich mesiacov nemocnica oznámila, že odhalila 41 falošných pacientov.
No existoval jeden zásadný problém.
Rosenhan tam neposlal nikoho.
Ani jediného človeka.
A práve to sa stalo ďalším znepokojivým záverom.
Systém nielenže nedokázal rozpoznať zdravie tam, kde skutočne existovalo.
Dokázal dokonca odhaliť klamstvo tam, kde žiadne nebolo.
Poučenie bolo bolestivé.
Diagnóza môže byť užitočným nástrojom.
No stáva sa nebezpečnou vtedy, keď za ňou prestaneme vidieť človeka.
Niekedy ju totiž nevytvára iba samotné správanie, ale aj prostredie a okolnosti.
Ak sa človek nachádza v psychiatrickej nemocnici, jeho konanie sa oveľa ľahšie interpretuje ako prejav symptómov.
Ak je na človeka už raz nalepená určitá nálepka, jeho slová a činy sa môžu začať vnímať iba cez jej prizmu.
A vymaniť sa z takéhoto príbehu môže byť nesmierne ťažké.
Aj keby si bol zdravý.
Aj keby si hovoril pravdu.
Je však dôležité povedať aj druhú stránku príbehu.
Dnes sa Rosenhanov výskum považuje nielen za významný, ale aj za kontroverzný.
Neskoršie skúmania spochybnili časť jeho údajov, metodológiu aj úplnosť opisu samotného experimentu.
No aj napriek týmto výhradám jeho príbeh zanechal dôležité varovanie.
Mimoriadne nepríjemné.
A zároveň nesmierne potrebné.
Niekedy môže naše vlastné vnímanie skresliť realitu viac, než si dokážeme pripustiť.
Niekedy najnebezpečnejšia chyba nespočíva v tých, ktorých považujeme za nestabilných.
Ale v tých, ktorí sú absolútne presvedčení, že majú vždy pravdu.
V roku 1973 Rosenhan zverejnil príbeh o ôsmich ľuďoch, ktorí vstúpili do psychiatrických nemocníc a opustili ich s myšlienkou, ktorú už svet nemohol ignorovať:
Človek nie je diagnóza.
Nie je záznam v zdravotnej karte.
Nie je nálepkou, ktorá mu bola raz navždy priradená.
Pretože ak systém prestane za slovami na papieri vidieť skutočného človeka, môže sa zmýliť aj vtedy, keď pravda stojí priamo pred ním.
