Vcelku známe, a fajn zhrnutie o hladanie zámineky, aby sa mohlo bojovať za demokraciu.
..........................
"Pripomínam: Američania bežne ako argument pre vojnu používajú lži. Ich spojenci podobne
Tieto príklady som už viackrát uvádzal, ale oplatí sa ich pravidelne zopakovať:
1. Lož o napadnutí v Tonkinskom zálive (vojna vo Vietname)
4. 8. 1964 mala posádka americkej lode patrolujúcej blízko brehov Vietnamu pocit, že k nim smerujú torpéda. Kapitán neskôr správu opravil, lebo sa prišlo na to, že signály boli chybné. Ale vo Washingtone vládni predstavitelia využili prvú správu, napriek tomu, že sa vedelo, že bola založená na chybnom posúdení situácie.
Do médií sa začalo tvrdiť, že americkú loď napadli sily Severného Vietnamu a správa poslúžila na masívne vysielanie amerických vojakov do Vietnamu. Nejakí tam boli už predtým ale až využitím Tonkinského incidentu došlo k rozsiahlej eskalácii. Vojna začala naplno. Na jej konci bolo milión mŕtvych Vietnamcov.
(Samotné vyslanie amerických plavidiel do oblasti pritom spôsobili aktivity ich spojenca, Južného Vietnamu, ktorý sa do oblasti agresívne tlačil a snažil sa tam obsadiť malé strovčeky, čo prinútilo sever poslať tam svoje plavidlá, proti ktorým tam pre zmenu vyplávali Američania. Čiže Severný Vietnam nebol zodpovedný ani len za tú eskalačnú situáciu. V rámci nej sa Američania 1.8. dostali aj do krátkej prestrelky, ale tento incident americkí vojaci nepovažovali za dosť dôležitý - aj vzhľadom na kontext - na to, aby tvrdili, že ich Vietnamci chcú napádať. Celé to vyeskalovali až neskôr, po tom údajom zaútočení torpédami 4.8., politici vo Washingtone.)
2. Lož o vyhadzovaní novorodencov z inkubátorov (prvá vojna v Zálive)
V októbri 1990 vystúpila v americkom kongrese 15-ročná Kuvajťanka, ktorá s plačom rozprávala, že videla, ako po obsadení Kuvajtu Saddámovi vojaci vyhadzovali z inkubátorov novorodencov. Toto svedectvo radikálne obrátilo verejnú mienku v USA, kde boli ľudia dovtedy proti tomu, aby sa vojensky zachraňoval ťažko autokratický kuvajtský režim a padli na to americké životy.
Neskôr vyšlo najavo, že daná slečna bola dcérou kuvajtského veľvyslanca a v Kuvajte v danom čase nebola. Celé divadlo inscenovala popredná americká PR agentúra.
Američania o tom ale veľa nevedeli ani potom. Správu o tom, ako to v skutočnosti bolo, síce niektoré médiá priniesli, ale nestala sa mainstreamovou.
(Zaujímavé, že tu nefungoval argument o nutnosti demokracie a podpory ľudských práv, Američania obnovili režim, kde ženy majú mimoriadne oklieštené práva a kde nie je žiadna demokracia. Žiadna podmienka, že po oslobodení musíte prijať nejaké demokratické a ľudskoprávne štandardy. Keď Amíci potrebujú niekoho napadnúť, ľahko to zdôvodnia tým, že tam nie je dostatočná demokracia. Ale keď potrebujú, aby krajina bola absolútnym spojencom, s vysokou mierou vnútornej stability, tak im tvrdo autokratické režimy nevadia: Kuvajt, S. Arábia, Bahrajn...)
3. Lži o vraždení civilistov v Kosove
Bombardovaniu Juhoslávie predchádzali správy o tom, ako údajne srbské sily strieľajú v Kosove civilné obyvateľstvo.
Tieto správy sa v skutočnosti nepotvrdili. Spornými ostáva len niekoľko izolovaných prípadov. Najviac pozornosti sa dostalo údajnému masakru v dedine Račak, kde sa našlo 45 zabitých kosovských mužov. Západné vlády tvrdili, že išlo o masaker civilov, celá situácia sa ale nezdala napríklad aj francúzskym novinárom, ktorí na mieste boli ako prví.
Podobne sa pochybnosti o tom, či tam tela neboli len privezené, objavili v tíme fínskych patológov, ktorí neskôr na mieste prípad vyšetrovali.
Podozrivé bolo, že za tím hovoril jeho šéf bez toho, aby jeho správu podpísali aj ostaní pracovníci tímu (šéf tímu povedal, že nie sú pochybnosti o tom, že telá boli zavraždené priamo na mieste, atď., proste odobril "západnú verziu" napriek tomu, že v tom nemal podporu svojich pracovníkov). Medzinárodný tribunál správu v plnom znení odmietol zverejniť a dodnes je celý prípad tohto "nezávislého vyšetrovania" veľmi kontroverzný.
Kým ohľadom Račaku je možné mať pochybnosti jedným alebo druhým smerom, inde to možné nie je. Napríklad nemeckí vládni predstavitelia šírili príbehy o tom, ako vraj Srbi zriadili na štadióne v Prištine koncentračný tábor. To sa pomerne jasne podarilo vyvrátiť, podobné ako ďalšie tvrdenia nemeckých politikov. O týchto lžiach vznikol aj dokument, Začalo to lžou (Es begann mit einer Lüge) - slúži ku cti verejnoprávnej WDR, že ho odvysielala. Pre mnohých bolo šokom, že lži šírili "ľavicoví" politici ako Joschka Fischer (Zelení) alebo Rudolf Scharping (Soc Dem), o ktorých sa nepredpokladalo, že budú slúžiť v zásade imperialistickým klikám.
Najviac sa však snažili Američania. Clinton aj Albrightová hovorili o tom, ako je v Kosove "už viac ako 100 tis nezvestných" s podtextom, že veľká časť z nich je zrejme mŕtva.
O tom, ako úžasne efektívne tieto lži boli, svedčí aj to, že napríklad aj veľká časť slovenského obyvateľstva si dodnes myslí, že Srbi v Kosove zavraždili tisíce až desaťtisíce ľudí (pred časom som aj tu upozornil na prieskumy verejnej mienky, ktoré to ukazujú).
Inak, trik "mŕtvi alebo nezvestní" sa potom používal roky: pri výročí invázie sa napríklad oznamovalo, že "doteraz je 15 tisíc "mŕtvych alebo nezvestných". Psychologicky to funguje tak, že bežný čitateľ alebo poslucháč si myslí, že tam teda muselo byť 15 tisíc mŕtvych. Pritom sa bavíme o Kosove, ktoré jednak ani nemalo riadne záznamy o ľuďoch a nezvestným sa stal hocikto, lebo papiere boli vo veľkom neporiadku, navyše z Kosova pred bombardovaním aj po ňom odišli desaťtisíce ľudí, zväčša do západnej Európy, a zďaleka nie o každom boli záznamy, či niekde ten človek je. No, tak proste boli nezvestní.
4. Zbrane hromadného ničania v Iraku
Toto je tak notorický prípad, že ho tu dopodrobna ani nejdem opisovať.
Pripomeniem len, že okolo celej vojny bolo veľmi veľa dezinfo manévrov. V prvé dni invázie americké médiá prinášali správy o tom, ako údajne Saddám "nakreslil okolo Bagdadu červenú čiaru", ktorú keď Američania prekročia, tak je ochotný použiť chemické zbrane. Po skončení invázie zase americké masmédiá prinášali každú chvíľu správu, ako sa niekde "zrejme našli chemické zbrane". Výsledkom bolo, že podľa prieskumov si rok po invázii väčšina Američanov myslela, že v Iraku sa nejaké zbrane hromadného ničenia našli. Jednoducho, na nejakú úspešnú dezinfo operáciu nemusíte vždy použiť len veľké klamstvo, niekedy je účinné len opakovať vety, ktoré majú dostatočne manipulačný výsledok.
A neblysli sa len Američania, spomeňme britský "sexed-up dossier", záhadné úmrtie experta Kellyho a výsledky vyšetrovania (Chilcott Inquiry), ktoré potvrdili, že vláda verejnosť hrubo zavádzala ohľadom dôvodov na útok na Irak.
Alebo Česi: ich tajné služby akože potvrdili, že videli v Prahe Saddámových agentov stretávať sa s agentami al-Kájdy. Neskôr sa nejak tak v tichosti uznalo, že to bola dezinfo.
5. Kaddáfí rozdáva svojim bojovníkom viagru, aby mohli účinne znásilňovať
Toto tvrdenie v OSN predniesla americká veľvyslankyňa. Nikdy sa nepotvrdilo a spochybnili ho aj líbyjské opozičné sily.
--
Toľko niekoľko príkladov dosť silných propagandistických lží. Popri nich existovali mnohé ďalšie:
- Američania si pripravovali inváziu na Grenadu (1983) tvrdením, že tamojšia ľavicová vláda stavia letisko tak, aby na ňom mohli pristávať sovietske vojenské lietadlá a privážať tam svoje či kubánske jednotky (nemohli, vláda ukázala, že pre An-12 či An-22 tam ani nie je možné postaviť dostatočne dlhú dráhu, príbeh vyvrátil aj kongresman Dullman, za Demokratickú stranu, ktorý sa bol na mieste pozrieť).
- pri invázii do Panamy zahynulo oveľa viac miestnych, vrátane civilov, ako uvádzali americké vládne zdroje.
- v roku 1994 sa Američania tvárili, že haitský prezident Aristide rezignoval. V skutočnosti ho proti jeho vôli naložili do lietadla a odviezli z krajiny. Nebol to prvý príklad toho, ako Američania zakročili proti vedeniu nejakej latinskoamerickej krajiny, úplne čisto demokraticky zvolenému (predtým v 50. rokoch to bola Guatemala, kde sa prezident Arbenz proste nehodil americkým korporáciám, hoci bol umiernený, žiadny komunista atď. Neskôr CIA zapracovala na odstránení Allendeho v Čile.)
- veľmi nepravdepodobné boli aj tvrdenia, sponzorované najmä Američanmi, o údajnom použití chemických zbraní Assádovým režimom v Sýrii. Už len z logiky veci - bol by úplný blbec, keby to urobil tvárou v tvárou americkým vyhrážkam, že Sýriu zbombardujú, ak použije chemické zbrane. On ich akože sebevražedne aj tak použil, ale o pravdivosti tohto príbehu vyšlo dosť pochybujúcich analýz od pomerne dôveryhodných odborníkov.
Prečo znovu tieto príklady opakujem? Pretože aj dnes veľmi silno pôsobí propaganda a zahmlieva, manipuluje, zamlčiava či uvádza priamo lži.
Robí to tá veľká, napríklad washingtonská, ale od nej štafety preberajú rôzni miestni propagandisti. Tí majú tú drzosť, že sa tvária, akoby sme mali automaticky veriť "faktom", ktoré uvádzajú oficiálne miesta v USA a u ich spojencov. Napriek tomu, že tie majú za sebou dlhú históriu úplne očividných lží.
Iste, svoju propagandistickú činnosť vyvíjajú aj iné krajiny. Nevynímajúc napríklad Rusko, ktoré je vo vojne. Na jeho naratívy sa ale nájdu rýchlo celé armády "vyvracačov". No naopak to nefunguje - aspoň nie vo väčšine masmédií či v politických "mimovládkach".
Alebo povedané krátko: každý, kto verí, že americké oficiálne zdroje hovoria v čase vojny (a nielen vlastnej) pravdu, je buď naivka, alebo nevzdelanec, alebo propagandista.
Alebo blbec.
Juraj Draxler"
