Európa už pripomína Titanic
Prevzaté: Rostislav Iščenko
Hoci internetoví Talleyrandi a Napoleoni to vidia inak, situácia na Donbase a na celej Ukrajine je len jedným z úsekov globálneho frontu. V skutočnosti je vojna vždy až ten úplne posledný argument. Pritom je spojený so značným rizikom. To, o čo ide, sa vojnou nikdy nezačína a vojnou sa ani nekončí. Vojna je prechodnou etapou v situácii, keď kompromis nie je možný a vytvára nové podmienky, v ktorých kompromis bude možný alebo bude nevyhnutný, vďaka tomu, že jedna zo strán konfliktu zmizne zo scény. Aj preto nebývajú všetky politické rozhodnutia zrozumiteľné obyvateľstvu a armáde. Napríklad pruský kancelár a neskôr kancelár Nemeckej ríše Otto von Bismarck - napriek naliehaniu kráľa a budúceho cisára Wilhelma I. a žiadostiam pruskej generality - si za rakúsko-prusko-talianskej vojny v roku 1866 okupáciu Viedne dokázal odpustiť a mal úplnú pravdu.
Práve tým totiž urýchlil uzavretie mieru podľa pruských podmienok a navyše dosiahol to, že sa Rakúsko-Uhorsko už navždy, až do svojho zániku v roku 1918, stalo mladším partnerom Pruska a Nemeckej ríše.
Smerodajné je preto to, o čo konkrétne ide politikom a ako politici vidia podmienky povojnového kompromisu. Z tohto pohľadu je možné porozumieť tomu, prečo bojové operácie nadobudli práve ráz dlhotrvajúcej občianskej vojny a periodických prímerí nielen na Ukrajine, ale aj v Sýrii. Názor kyjevských politikov je nepodstatný - tí totiž už o ničom nerozhodujú. To, že je Ukrajina riadená zvonku sa už ani netutle a to, či sú tí ministri Estónci alebo Gruzínci je úplne jedno - americkí sú tak, či tak. Rovnako mizivú váhu má to, čo si o budúcnosti myslia lídri Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Obe existujú len vďaka ruskej podpore a kým ich Rusko podporuje, musia byť Rusku garantované jeho záujmy. V stávke je toho príliš veľa na to, aby sa samostatne rozhodovali nejaký Zacharčenko, Plotnickij, či ktokoľvek iný. Na EÚ mnohé záviselo len do konca minulého leta, kedy bolo vojne možné predísť, prípadne ju zaraziť na začiatku. Vtedy by tvrdá, principiálne protivojnová pozícia Európskej únie prišla práve včas. Umožnila by blokovať americké kroky podnecujúce vojnu a urobila EÚ samostatným a dôležitým geopolitickým hráčom. EÚ však túto možnosť premárnila a zachovala sa ako verný vazal USA. V dôsledku toho je dnes Európa pred vnútornými otrasmi a nič nebráni tomu, aby ju v najbližších rokoch stihol osud Ukrajiny. S väčším hrmotom a s väčšími potokmi krvi, ale aj s menším výhľadom do budúcnosti, že sa všetko urovná, pretože príde ktosi kto urobí poriadok. EÚ má dnes na výber jednu z dvoch možností - buď zostať rukojemníkom USA alebo sa primknúť k Rusku. V závislosti na tej možnosti, ktorú si zvolí, to odnesie buď len ľahkým ľaknutím sa z toho, že časť periférie Európy odpadne a niektoré krajiny prejdú fragmentáciou, alebo sa celá zrúti do kolapsu. Úmerne s neochotou európskych elít rozísť sa s USA je však kolaps fatálny.
Nás by mali zaujímať názory dvoch veľkých hráčov určujúcich konfiguráciu globálneho frontu a stretavajúcich sa vo vojne novej generácie, v 3. svetovej vojne "informačných sietí". Týmito hráčmi sú USA a Rusko.
Pozícia USA je zrozumiteľná a jasná. V druhej polovici 90. rokov Washington definitívne premárnil svoju šancu v tichosti zreformovať ekonomiku studenej vojny a vyhnúť sa tak nevyhnutnej kríze systému, ktorého rozvoj je limitovaný konečnosťou planéty Zem a všetkých jej zdrojov, vrátane ľudských. To však bolo v rozpore s potrebou donekonečna zvyšovať emisiu dolárov a ich množstvo v obehu. Len čo Rusko dalo najavo svoje právo rozhodovať sa samostatne, stretu s USA sa už nedalo vyhnúť. Vtedy už mohli agóniu systému USA, ktorý je založený na okrádaní zvyšku sveta, predĺžiť len krajiny tretieho sveta, potom potencionálni konkurenti, potom spojenci a vo finále aj najbližší priatelia. Okrádanie sveta však môže pokračovať len dovtedy, kým sú USA svetovým hegemónom. O tejto hegemónii dnes nikto nepochybuje. Práve preto od momentu, kedy Rusko deklarovalo svoje právo samostatne sa politicky rozhodovať, aj keď len v regionálnej, nie globálnej dimenzii, nemohlo neprísť k stretu s USA. Tento stret sa už pokojným kompromisom uzavrieť nedá. Pre USA sa kompromis s Ruskom rovná dobrovoľne rezignovať na hegemóniu. A s ním nevyhnutne aj rýchla systémová katastrofa, nielen po ekonomickej a politickej stránke, ale aj s paralýzou štátnych inštitúcií a s nespôsobilosťou štátu plniť svoje funkcie. Ak vyhrajú USA, čaká systémová katastrofa Rusko. Po vzbure Ruska vládnuca trieda USA potrestá všetkých, kto sa na vzbure zúčastňujú likvidáciou, väzením a konfiškáciou, eróziou štátu, anexiou významných teritórií a anihiláciou vojenskej sily Ruska. Z tohto dôvodu je dôležité porozumieť tomu, čo chce dosiahnuť ruské vedenie, konkrétne prezident Vladimír Putin. Pretože vojna potrvá až do víťazstva jednej strany a všetky prechodné dohody musíme chápať len ako dočasné prímerie, time-out nevyhnutný na nabranie nových síl, na mobilizáciu nových zdrojov a na hľadanie ďalších spojencov. Rozumieť Putinovej stratégii a taktike treba aj s ohľadom na štruktúru ruského mocenského systému. Nie je, ako to mnohí tvrdia, autoritársky, ale je založený na autorite. Nestojí na legislatívne zakotvenej moci vrcholného predstaviteľa, ale na autorite človeka, ktorý stojí v čele, ktorý ten systém vybudoval a ktorý ho núti efektívne fungovať. Putin sám sa za pätnásť rokov, keď stojí na špičke mocenskej pyramídy, snažil - nehľadiac na zložité vonkajšie aj vnútorné podmienky - posilniť úlohu vlády, zákonodarného zboru a dokonca územných orgánov. Už len preto, že žiaden politik nevládne večne a kľúčovým atribútom stability systému je zabezpečenie politickej kontinuity. Bez ohľadu na to, kto je konkrétne pri moci. Zatiaľ sa mu nepodarilo dosiahnuť úplnú autonómiu riadenia a jeho potenciál fungovať bez prezidentského dohľadu. Putin je aj naďalej kľúčovým článkom celého systému práve preto, že dôveru populácie osobne magnetizuje a to i v čase, keď sa systém v podobe štátnej moci a jednotlivých inštitúcií, teší oveľa menšej dôvere. Pätnásť rokov viedol Putin po Jeľcinovej ére Rusko k renesancii v podmienkach americkej hegemónie vo svetovej politike. Washington mal možnosť značne ovplyvňovať vnútornú politiku samotného Ruska. Tým exaktnejšie musel Putin chápať, aký boj vedie a s kým. Inak by sa tak dlho neudržal. Dosiahnutie úrovne, kedy už Rusko vo vzťahu k USA začalo pripúšťať konfrontáciu, rástlo veľmi pomaly. V podstate nepozorovane.
Rusko na prvé pokusy o farebný prevrat na Ukrajine v rokoch 2000 - 2002, akým boli kazetový škandál, kauza Gongadze a akcie Ukrajina bez Kučmu, nereagovalo vôbec. Svoje alternatívne stanovisko síce avizovalo, aktívne však do diania nevstupovalo ani počas prevratov v Gruzínsku v novembri 2003 - januári 2004 a ani na Ukrajine v novembri 2004 - januári 2005. Proti Gruzínsku ako americkému spojencovi Rusko nasadilo vojská až v roku 2008 v Osetsku a Abcházsku. Ale v roku 2012 ruské plavidlá už dávali najavo pripravenosť ku konfrontácii s flotilami USA a ich spojencami v Sýrii. V roku 2013 Rusko začalo ekonomické kroky proti Janukovyčovmu režimu a prispelo k odhaleniu škôd, ku ktorým by viedol podpis asociačných dohôd Ukrajiny s EÚ. Putin v každej konkrétnej fáze mieru dávkoval konfrontáciu s USA po hranicu, ktorú už Rusko nebolo ochotné akceptovať.
Ukrajinu Moskva pred prevratom zachrániť nemohla - pre podlosť, zbabelosť a hlúposť tých, čo stáli v jej čele. Nielen Janukovyča, ale všetkých bez výnimky. Po februárovom ozbrojenom prevrate v roku 2014 v Kyjeve však Ukrajina s Washingtonom vstúpila do otvorenej konfrontácie s Ruskom. Ak až dovtedy sa konflikty striedali s obdobiami zlepšenia vzťahov, od začiatku roku 2014 sa rusko-americké vzťahy razantne zhoršili a takmer okamžite dosiahli bod, ktorého prekročenie by v predjadrovej ére viedlo automaticky k vyhláseniu vojny.
Ak si dnes Rusko, čo do stupňa konfrontácie, medze už nekladie, znamená to, že Putin dospel k záveru, že vo vojne sankcií, v boji nervov, v informačnom boji, v občianskej vojne na Ukrajine, aj v ekonomickom boji môže už Rusko neprehrať. Putin už počíta s víťazstvom. A práve podľa toho, ako Putin starostlivo pripravuje svoje kroky a snaží sa predvídať všetky nečakané momenty, možno usúdiť, že sa ruské vedenie už rozhodlo neustupovať USA. Zrejme disponuje dvojakou trojakou zárukou, že môže vyhrať. Rozhodnutie Ruska vstúpiť s Washingtonom do konfliktu nepadlo až v roku 2014, ani v roku 2013. Výzvou, kedy Rusko už nemohlo ponechať počínanie USA bez reakcie, bola vojna 8. augusta 2008. V rokoch 2008 - 2010 však bol nielen vojenský, či ekonomický potenciál zdrojov USA, ale komplexný potenciál, výrazne väčší než dnes - a potenciál Ruska oproti súčasnosti omnoho slabší. Hlavnou úlohou Ruska preto bolo dosiahnuť, aby spor nenarastal explozívne, ale len pozvoľna. Zatiaľ, čo otvorenú konfrontáciu, kedy idú masky dole, tak ako je to dnes a všetkým dochádza, že vojna sa už začala, bolo treba čo najviac oddialiť. V ideálnom prípade ju nedopustiť vôbec. USA každým rokom slabli, zatiaľ čo Rusko silnelo. Boli to objektívne trendy, zastaviť to nešlo a s istotou sa dalo prejudikovať, že v období 2020 - 2025 bez toho, že by došlo na akúkoľvek konfrontáciu, bude s americkou hegemóniou koniec. USA tak už nebudú riešiť, ako vládnuť svetu, ale ako sa zachrániť pred vnútornou katastrofou. Aj preto je ďalšou Putinovou prioritou udržať mier, či aspoň zdanie mieru, čo možno najdlhšie. Pretože práve mier je objektívne výhodou pre Rusko dosahujúce ten istý politický výsledok bez toho, aby ich to stálo gigantické náklady, za celkovo značne priaznivejšej situácii vo svete. Tak ako sa v podmienkach mieru na Donbase kyjevská junta zrúti sama, neexistuje za podmienok globálneho mieru sila schopná odvrátiť definitívnu autodeštrukciu vojensko-politického a finančne-ekonomického systému vybudovaného v USA. Aj preto Rusko vytrvalo ponúka mier. Kroky Ruska sú inšpirované Maximom Sun-c': Najlepšia vojna je tá, ktorá sa ani nezačala. Je nepochybné, že vo Washingtone nepracujú hlupáci, nech už hovoria na danú tému ruské talk-show a proruskí bloggeri čokoľvek. V USA situáciu, v ktorej sa ocitli, chápu dokonale. Sú si navyše vedomí aj toho, že Rusko ich likvidáciu v pláne nemá a je ochotné spolupracovať ako rovný s rovným. Takáto spolupráca je však vďaka svetovej sociálno-ekonomickej situácii pre USA neprijateľná. Ekonomický krach a sociálne explózie nastanú skôr, než Washington stihne vykonať potrebné reformy. O to rýchlejšie, že paralelne bude potrebné reformovať aj EÚ. Okrem toho v USA za posledných dvadsaťpäť rokov vyrástla politická elita, ktorá si na status šéfa sveta zvykla. To, že jej niekto môže urobiť čiaru cez rozpočet, nechápe. Pre predstaviteľa vládnucej triedy USA, nie až tak biznisu, ako skôr z byrokracie, je predstava, že sa z vládcu nad osudmi divokých domorodcov stanú rovnoprávnou zmluvnou stranou, neprijateľná. Zhruba tak, ako keby niekto navrhol Gladstoneovi, či Disraelimu, aby sa stali premiérmi Zulukafrov.
Pre USA je tak, na rozdiel od Ruska, vojna tým, bez čoho sa nezaobíde.
Každá vojna je v zásade stretom zdrojov. Vyhráva spravidla ten, kto má zdrojov viac, môže mobilizovať viac vojakov, vyrobiť viac tankov, plavidiel a lietadiel. Hoci je pravda, že sa v minulosti niekedy podarilo strategicky prehranú vojnu vyhrať vojenskou taktikou priamo na bojovom poli. Napríklad v prípade Alexandra Macedónskeho, Fridricha Veľkého, ale aj Adolfa Hitlera v rokoch 1939 - 1940.
Jadrové veľmoci si to však na bojovom poli rozdať nemôžu. Základná otázka, akými zdrojmi disponujú, tak nadobúda prvoradý význam. Práve preto sme v minulom roku boli svedkami urputného boja, ktorý Rusko a USA zvádzali o spojencov. Rusko v ňom vyhralo. Na strane USA stojí len EÚ, Kanada, Austrália a Japonsko a ešte k tomu nie vždy bezpodmienečne, Rusku sa na svoju podporu podarilo zmobilizovať BRICS, pevne sa uchytiť v Latinskej Amerike a začať USA vytláčať z Ázie a severnej Afriky. Ak to zosumarizujeme podľa hlasovania v OSN, ukáže sa, že spolu s Ruskom, a podpore Ruska sa rovná už aj absencia oficiálnej podpory USA, vystupujú krajiny, na ktoré pripadá okolo 60% svetového HDP, t.j. viac ako 2/3 obyvateľstva a okolo 3/4 zeme. Rusko tak dokázalo zmobilizovať viac zdrojov. V danom kontexte sa pre USA ponúkali dva varianty. Tá prvá dávala šancu na úspech a rozbehla sa v prvých dňoch ukrajinskej krízy. Tkvela v snahe donútiť Rusko k tomu, aby si vybralo medzi zlým a ešte horším. Aby sa Rusko buď zmierilo s tým, že na jeho hraniciach vznikne nacistický štát a Rusku tak razantne poklesne medzinárodná prestíž, dôvera a podpora zo strany spojencov a za pomerne krátku dobu ho neminie ani útok vnútorných a vonkajších proamerických síl bez šance úder zvládnuť. Druhá varianta sa núkala, aby Rusko na Ukrajinu vyslalo armádu, rýchlo zmietlo juntu, ktorá sa ešte nestačila etablovať, reštaurovať legálnu Janukovyčovu vládu, pritom by však Rusko čelilo obvineniu z agresie proti nezávislému štátu a z potlačenia ľudovej revolúcie. Na Ukrajine by si tak Rusko vykoledovalo nespokojnosť a nevyhnutnosť podporovať bábkový režim v Kyjeve a vynakladať tým enormné vojenské, ekonomické, diplomatické zdroje.
Rusko tieto varianty obišlo. K bezprostrednej invázii nedošlo. S Kyjevom bojuje Donbas. Teraz musí do bábkového kyjevského režimu odsúdeného na krach nezmyselne pumpovať deficitné zdroje Amerika - a Rusko môže v pokoji ponúkať mier. Amerika preto iniciuje plán B. Ak nie si schopný určité územie udržať a zabrániť tomu, aby padlo do rúk protivníka, treba ho maximálne zdecimovať, aby protivník, až vyhrá, dopadol horšie, než keby prehral a všetky svoje zdroje utopil na konto holého prežitia spustošeného územia a snahu mu vrátiť život.
Preto USA okrem politickej rétoriky prestali Ukrajine pomáhať a povzbudzujú ju k tomu, aby občiansku vojnu rozšírila na celé teritórium krajiny. Ukrajina má zhorieť nielen v Donecku a Luhansku, ale aj v Kyjeve a Ľvove.
Cieľom je zdevastovať všetko, na čom sú ľudia existenčne závislí a doviesť ich na prah holého prežitia. Potom sa na území Ukrajiny vynoria milióny hladných, veľmi zlých a po zuby ozbrojených ľudí, ktorí povedú krvavú rež o kus krajca. Zastaviť túto rež dokáže len zahraničná vojenská prítomnosť a obrovské finančné injekcie do nasýtenia obyvateľstva a do oživenia ekonomiky až do chvíle, kým sa Ukrajina nedokáže nakŕmiť sama. Že všetky tieto náklady by padli na konto Ruska, sa rozumie samo sebou. Putin má pravdu v tom, že nielen štátny rozpočet, ale všetky vládne zdroje Ruska, vrátane vojenských, by v takom prípade praskali vo švíkoch a mohli by sa zrútiť. Preto je úlohou Ruska nedopustiť, aby Ukrajina vzplanula skôr, než bude domobrana schopná dostať situáciu rýchlo pod kontrolu. Obete, aj devastáciu treba minimalizovať a udržať aspoň akú-takú ekonomiku a elementárnu prevádzku veľkých miest, aby obyvateľstvo síce žilo len tak-tak, ale stále prežívalo a nie umieralo. Potom si Ukrajinci podajú nacistických banditov sami. Tu sa Putinovi rysuje spojenec v podobe EÚ.
USA sa proti Rusku po celú dobu snažili nasadzovať práve európske prvky. Tým viac to v Európe, v beztak slabom článku, začalo urýchľovať odstredivé procesy, dozrievajúce už dávno. Európa síce nie je pripravená postaviť sa USA, avšak Ukrajiny v plameňoch sa bojí ako smrti. Európa skončí, ak sa na jej východných hraniciach zo zruinovanej Ukrajiny vyvalí nielen do Ruska uzatvoreného nárazníkovým pásmom ľudových republík, ale do celej EÚ, milióny ozbrojených ľudí a také dobroty ako sú narkobiznis, dodávky zbraní každému, kto zaplatí, export terorizmu atď. To Európska únia nezvládne. Dnes jej stačí migrácia z Afriky, aby bola vyvedená z konceptu. Preto sa Hollande a Merkelová vôbec poprvýkrát za celú dobu konfliktu pokúšajú požiadavky USA nielen sabotovať tým, že sa odhodlali k minimálnym samostatným krokom v snahe dosiahnuť na Ukrajine síce nie kompromisného mieru, ale aspoň prímeria. Ak ukrajinské územie zhorí rýchlo, z EÚ to urobí nespoľahlivého partnera, ochotného, ak nie priamo prejsť do ruského tábora, potom prinajmenšom pripraveného zaujať neutrálnu pozíciu. Preto je Washington v rámci svojej stratégie nútený škrtať zápalkami aj pod Európou.
Komplex občianskych i medzištátnych vojen na kontinente, ktorý je nabitý zbraňami všetkého druhu a kde žije vyše pol miliardy ľudí, je neporovnateľne vážnejší, než občianska vojna na Ukrajine.
USA pritom od Európy delí Atlantik. Nádej, že to za La Manche nejako prečká, si môže robiť aj Británia.
Zato Rusko a EÚ spája dlhá spoločná hranica. Požiar od Atlantiku po Karpaty za situácie, kedy od Karpát až po Dneper budú visieť obesenci, Rusku ani trochu nevyhovuje. A to je ďalší dôvod, prečo sa Putin snaží tie najhoršie dôsledky požiaru Ukrajiny i požiaru Európy stoj čo stoj neutralizovať. Predísť im úplne nie je možné. Ak si USA zaumienia, požiar jednoducho založia. Tým viac to chce mať možnosti uhasiť ho rýchlo a nenechať zhorieť to, čo má zo všetkého najväčšiu hodnotu. Putin si tak v snahe ubrániť zákonné záujmy Ruska praje mier, mier a ešte raz mier, lebo práve mier umožňuje dosiahnuť zo všetkého najefektívnejšieriešenie s najmenšími nákladmi. A tak, ako mier už z jednej strany nie je možný a prímeria sú stále virtuálnejšie a krehkejšie tým, čo Putin zároveň potrebuje je, aby vojna skončila čím skôr. Chceme podčiarknuť, že ak ešte pred rokom sa dal dosiahnuť mier za podmienok pre Západ maximálne výhodných, potom dnes už to neprichádza do úvahy a podmienky sa budú stále viac a viac zhoršovať. Formálne sa nezmenilo nič, mier v podstate za akýchkoľvek podmienok je pre Rusko stále výhodný. Zmenila sa len jedna, zato však tá najdôležitejšia zložka - verejná mienka. Ruská spoločnosť prahne po víťazstve a odplate. A pretože v Rusku moc, ako sme to uviedli vyššie, nie je autoritárska, ale založená na autorite, verejná mienká pre ňu, na rozdiel od krajín tradičnej demokracie, nie je prázdnou nádobou.
Putin je hlavným článkom len dovtedy, kým sa teší autorite u väčšiny populácie. Ak stratí jeho podporu, systém to zbaví stability, keďže ruské politicum porovnateľnú figúru zatiaľ nevygeneroval. Moc sa autorite teší, len kým uvádza v život želanie más. Rozprášenie ukrajinského nacizmu, hoci len diplomatické, musí byť zrejmé a nesporné, lebo dnes príjme Rusko kompromis už len na tomto základe. Celkové rozloženie síl, priority a možnosti strán tak, nehľadiac na Putinovo prianie a záujmy Ruska, smerujú k tomu, že vojna, majúca ešte vlani skončiť v hraniciach Ukrajiny, zasiahne takmer nevyhnutne aj Európu. A tu sa dá už len hádať, čo sa ukáže efektívnejšie - americký benzín alebo ruský hasiaci prístroj. Na to, že hranicou mierového úsilia ruského vedenia nebudú jeho priania, ale reálne možnosti, sa však dá vziať jed. Proti vôli ľudu a behu dejín nemožno bojovať, dokonca ani s každým zvlášť, nieto ak sa strany spoja, takže jediným rozumným krokom skúseného politika je to, čo ľud chce a kadiaľ historický proces mieri, porozumieť a podporiť to zo všetkých síl.
V danom kontexte je zo strany Ruska potrebné uspokojiť želania stúpencov toho, aby sa Novorusko etablovalo ako samostatný štát a tým sa obmedzil rozsah hroziaceho požiaru. Bude to však zároveň pekne drahý špás.
Ruský ľud bude logicky postavený pred otázku: Ak žijú v Novorusku Rusi, ktorých sme zachraňovali pred nacistami, prečo potom musia žiť v inom štáte? A ak snáď v inom štáte žiť chcú, prečo má potom ich mestá rekonštruovať Rusko? Na tieto otázky existuje jediná rozumná odpoveď - začleniť Novorusko do Ruska. Tým skôr, že bojovať tam síce kto má, ale s manažérmi to bude horšie. A akonáhle sa do Ruska bude môcť začleniť časť Ukrajiny, môže to urobiť aj celá. Tým skôr, že v čase, keď riešenie tejto otázky vyvstane, tu už EÚ, čoby alternatíve euroázijskej voľby nebude. O znovuzjednotení bude rozhodovať federatívna Ukrajina ako celok a nie akési útvary, vymykajúce sa chápaniu. Na to, ako kresliť politickú mapu, je podľa nás napokon priskoro.
S vojnou na Ukrajine sa do konca tohto roka očividne podarí skoncovať. Bude pokračovať, ak sa USA podarí preniesť požiar do EÚ a potom riešenie teritoriálnych problémov potrvá minimálne pár rokov. A možno aj dlhšie.
Mier je pre Rusko výhodný. Lebo práve v mierových podmienkach, vďaka teritoriálnej prestavbe, narastá základňa ruských zdrojov, Rusko získava vo svete nových spojencov z radov bývalých partnerov USA a dochádza k marginalizácii Washingtonu.
